S cieľom uchopiť túto veľkú, zložitú a komplexnú tému čo najlepšie, rozhodli sme sa získať autentický pohľad aj z druhej strany. Najvyšší predstaviteľ Srbskej republiky na Slovensku – mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Momčilo Babić, nás ochotne prijal a odpovedal na otázky.
● Vaša excelencia, pozrime sa na „našu“ migráciu najprv z dejinnej perspektívy.
Táto história už má vyše šesťsto rokov – začala sa vlastne v roku 1371, kedy sa odohral prvý bojový stret Srbov s inváznym tureckým vojskom. Nasledovala známa bitka na Kosovom poli v roku 1389, kedy Turci povalili naše vtedajšie kráľovstvo a začali ho okupovať. Pravdaže, s tým sme sa nezmierili, kládli sme aktívny odpor, búrili sa, ale aj hynuli – lebo dobyvatelia boli nemilosrdní voči všetkým neposlušným. Na predstavu spomeniem len narážanie na kôl... Za takýchto podmienok je pochopiteľné, že mnohí odišli preč – a to aj organizovane. Šlo vlastne o prvých migrantov zo Srbska. Kam utekali? Samozrejme, nie na juh k Turkom, ale opačným smerom, na sever, do Uhorska. Nebolo ich málo – hovorí sa o desať tisícoch; ja si dokonca myslím, že ich bolo viac ako stotisíc – v niekoľkých vlnách. Čo sa s nimi stalo? Nezmizli, nevyparili sa, prežili tie ťažké časy. Niektorí sú dnes Maďarmi, iní Slovákmi, Čechmi či Moravanmi. Málokto z nich dnes povie, že je Srb.
● Po konečnej porážke Turkov sa ľudia pohli opačným smerom, na juh. Migrácia osadníkov z Horného Uhorska na vyprázdnenú Dolnú zem sa uskutočnila v niekoľkých vlnách počas 18. storočia. Koľko Slovákov prišlo vtedy do Vojvodiny?
Veľa – najmenej stotisíc. Dodnes si zachovali svoju etnicitu, vieru, jazyk, obyčaje. Zodpovedne tvrdím, že je to najlepšia národnostná menšina, akú máme, a predstavuje veľký most medzi našimi národmi. Slováci sú čestní, korektní, pracovití. Nie všetky menšiny sú takéto. V rovnakom čase prišlo do oblasti Banátu okolo tristotisíc Nemcov. Dnes ich tam niet. Prečo? Počas vojny podporovali nacistov a pôsobili proti našim partizánskym silám. Otvorene poviem – boli od nás vyhnaní. Ale Slováci zostali a naďalej u nás žijú. Hoci musím priznať, že bol jeden pokus aj o ich vysídlenie.
● To nás zaujíma, o takom niečom sme nepočuli. Prezradíte viac?
Incident sa odohral niekedy koncom roka 1918. Viete, na sklonku vojny šírila rakúsko-uhorská propaganda zvesti, že Slováci vo Vojvodine budú zabíjaní. Neviem, z ktorej lokality sa vtedy pohol na sever sprievod potenciálnych slovenských migrantov, ktorí sa chceli vrátiť do starej vlasti, ale vraj ich viedol evanjelický biskup. Keď sa to dozvedel následník trónu Alexander Karadjordjevič, vyslal na miesto svojich dôstojníkov, aby kolónu zastavili a nasmerovali späť. Jedným z nich bol môj starý otec, preto ten príbeh poznám, takpovediac, z prvej ruky. Zastavili Slovákov a opýtali sa ich – kam ste sa pohli, bratia? Dostali odpoveď: späť na Slovensko, lebo prichádzajú byzantínci a všetkých nás pozabíjajú...! Začali odchádzajúcich presviedčať na návrat. Tí váhali. Dôstojníci napokon pohrozili aj silou, a tak sa Slováci vrátili domov. Tam zistili, že v ich domoch sa za ten krátky čas stihli usadiť dvaja Maďari a dvaja Srbi. Práve tí, čo šírili medzi Slovákmi strach z „byzantíncov“… Starý otec tvrdil, že všetci štyria boli zastrelení. Slováci sa vrátili do svojich domov a do dnešného dňa tam zostali.
Takže aj toto je migrácia a vidíte, čo všetko musel národ prežiť. Tieto veci zvyknem emotívne aj podávať, pretože Slovákov a Srbov vnímam ako veľmi blízke národy, ktoré si dobre rozumejú. Sám mám slovenských priateľov v Kovačici a bez obáv by som im zveril kľúče od bytu. Viem, že by to nikdy nezneužili.
● Vaša autentická historka bola vyústením pohybov prvej svetovej vojny. Ako hodnotíte túto dejinnú udalosť?
Odštartoval ju sarajevský atentát, avšak srbská vláda s ním nemala dočinenia, verte. Snažili sme sa vyhnúť konfliktu s rakúsko-uhorskou monarchiou, ktorá mala 55 miliónov obyvateľov, kým Srbsko v tom čase len niečo cez tri milióny. Iba blázon by do toho šiel. Ale keď sa rakúske vojská pohli, čo sme mohli robiť? Tu musím spomenúť Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v roku 1915 dobrovoľníkom v srbskej armáde – vlastne bojoval proti krajine, ktorej bol občanom. Bolo to v tých najťažších chvíľach veľkej ofenzívy rakúskej a už aj nemeckej armády. V Srbsku pôsobil ako pilot prieskumník a práve on odhalil, že aj Bulhari sa pridávajú k ofenzíve a pohli sa smerom k srbským pozíciám. Pre našu armádu to bola dôležitá, podstatná informácia, lebo svoje ustupujúce sily mohla presmerovať cez albánske hory. Žiaľ, Štefánik ochorel a v zlom zdravotnom stave ho letecky prepravili do Talianska. Mimochodom, šlo o prvý čisto sanitárny let v histórii… Avšak srbská anabáza podstatne prispela k jeho armádnej kariére vo Francúzsku – v tom čase našom jedinom spojencovi. My sme na Štefánika hrdí a pre tohto velikána histórie pripravujeme pamätník.
● Francúzsko ako jediný spojenec Srbska? A čo Rusko?
Je síce pravda, že do vojny vstúpilo práve kvôli nám, ale skoro malo dosť starostí samo so sebou – v súvislosti s boľševickou revolúciou. Potom sme už od neho prakticky žiadnu pomoc nedostali. Ako teda my Srbi vidíme tú vojnu? Museli sme prejsť strašnou tortúrou, stratili sme viac ako tretinu obyvateľstva. Môj dedo vravieval – zvíťazili sme, ale...
Cena toho víťazstva bola hrozná. Domnievam sa, že srbská vláda si bola vedomá, že tieto straty nedokáže nahradiť. Na Slovensku, vo Veľkom Mederi, je pochovaných vyše šesťtisíc srbských vojakov i civilov, ktorí tu zomreli počas štyroch vojnových rokov. Na tomto cintoríne mám vždy pocit, že sme príliš malí, aby sme dvíhali ruky jedni na druhých. Musíme byť priateľmi a dobrými susedmi, nie vojenskými protivníkmi. To nemá, samozrejme, žiaden súvis so Slovákmi.
● Ďalšia väčšia migračná vlna prišla v roku 1945, po druhej svetovej vojne. Vtedy sa u nás zrodilo heslo „Mať volá“. Malo motivovať Slovákov z Dolnej zeme k návratu. Gustáv Husák bol vraj vtedy osobne agitovať v Báčskom Petrovci.
Áno, vtedy sa istá časť Slovákov naozaj presunula do Československa. Podľa mojich informácií ich do roku 1950 odišlo niečo cez päťtisíc. V historickom kontexte šlo len o epizódu.
● Odvtedy nemožno hovoriť o masovejšom pohybe jedným či druhým smerom. S výnimkou roka 1968...
Všetci vravia, že Srbi majú Rusov v láske. Áno, ale… vtedy sme v uliciach protestovali voči agresii vojsk Varšavskej zmluvy. Osobne som sa tých demonštrácií zúčastňoval. Pamätám si, ako sme všetci skandovali – Dubček, Dubček! Alebo – Von z Československa!
● Dnes nejde o veľkú migráciu, skôr o ekonomicky motivovaný pohyb srbských Slovákov na Slovensko, kde majú lepšie podmienky zamestnať sa. Ako sa pozeráte na túto skutočnosť?
Urobili by sme všetko, aby sme ich zastavili. Avšak ako štát nemáme právo zamedzovať vlastným občanom vo vycestovaní, osobitne ak ich k tomu vedie perspektíva zárobku. V jednotlivých krajinách došlo k veľkej liberalizácii pri angažovaní pracovnej sily zo Srbska. Naši občania sa napr. môžu veľmi ľahko zamestnať v Nemecku. Avšak lepšie postavenie majú na Slovensku, preto radšej prichádzajú sem. Dnes ich je tu 13-, 14-, možno až 15-tisíc. Samozrejme, všetci musia dostať povolenie. Obe strany situáciu sledujú, vlády dosiahli dohodu o týchto veciach. Mohlo by to byť ošetrené ešte lepšie, napr. že bez pracovnej zmluvy by sem Srb vôbec nemohol prísť. My na to tlačíme. Slovenská republika je tu korektná v tom, že srbským pracovníkom garantuje rovnaký príjem ako iným alebo aj vlastným. Viackrát nám to bolo potvrdené – aj osobne vaším ministrom práce J. Richterom. Inak – percentuálne tu pracuje viac Srbov ako srbských Slovákov.
● Súčasná migrácia Srbov na Slovensko je zrejme obmedzená a krátkodobá. Asi ustane, keď vaša krajina vstúpi do EÚ. Čo pre to robíte?
Musíme predovšetkým ekonomicky napredovať, to je najdôležitejšie. Po jednej, resp. dvoch dekádach stagnácie u nás prebiehajú hlboké reformné procesy; uskutočnili sme rozsiahlu privatizáciu, fiškálnu konsolidáciu, pričom sme preberali najlepšie európske modely. Finanční odborníci boli na Slovensku, aby sa poučili, ako sa tieto veci organizujú tu. Lebo sa domnievame, že pre nás je užitočnejšie sledovať Slovensko alebo ČR – skôr ako Nemecko, Francúzsko, Veľkú Britániu. Napokon aj Slováci, keď vytvárali svoj fiškálno-daňový systém, navštívili viaceré krajiny, o ktorých boli presvedčení, že tam nájdu najlepšie, dobre fungujúce vzory.
Stimulujeme ekonomickú spoluprácu s mnohými krajinami. So SR máme vyrovnanú obchodnú výmenu na úrovni okolo 800 miliónov eur. Študujeme, akým spôsobom Slovensko podnecuje príchod zahraničných investorov, lebo z tohto pohľadu je ďaleko rozvinutejšie ako Srbsko.
● Zachytili sme informáciu, v súvislosti s množstvom srbských Slovákov odídených sem za prácou, že sa vyľudňuje ich domovská oblasť. Je to pravda?
Svoju pôdu a gazdovstvá predávajú len v malej miere. Nehnuteľnosti stále zostávajú ich majetkom. Z toho vyvodzujem, že majú v pláne sa vrátiť. Predať pôdu nie je jednoduché. A teraz im nejde o život – ako koncom prvej svetovej (aj to iba podľa nepriateľskej propagandy). Pripúšťam, že vtedy mohli aj srbskí vojaci chcieť aspoň trochu vystrašiť Maďarov či Nemcov, ale určite nie Slovákov. Tých, naopak, nasilu zastavili. Je to určite pravda, starý otec by si to nevymyslel… nemal na to dôvod. Myslím, že ide o všeobecný pocit srbského národa.
● Aký je váš osobný vzťah k Slovensku?
Prvý raz som ho navštívil pred 40 rokmi; vtedy to bola veľmi sivá a – povedal by som – socialisticky nízko rozvinutá krajina. Avšak odvtedy ste dosiahli priam zázrak. Predtým nám vaši občania v Belehrade hovorili, že my sme pre nich Amerika. Musím tu dodať, že Čechov a Slovákov sme vždy mali radi, tých prvých azda o máličko viac. Možno budem na diplomata príliš otvorený, ale dnes je to opačne. Sme veľmi povďační, že Slovenská republika neuznala Kosovo; táto otázka je totiž pre nás veľmi dôležitá nielen z politického, ale akéhokoľvek iného pohľadu. Vieme pritom, že SR je v tejto veci stále pod veľkým tlakom. Vám sa môže zdať, že ide len o jeden malý hlas v európskom stroji, ale pre nás je veľký a cenný. Som si úplne istý, že ďalších sto rokov budeme pripomínať práve túto skutočnosť.
Viete, som pôvodne lekár a antropológia je mojou doménou. Na základe fyziognomických čŕt bez problémov poznám Albánca či Gréka. No keď chodím ulicami Bratislavy, zdá sa mi, že stretávam veľa Srbov. Keď ich však oslovím, vyvedú ma z omylu – sú to Slováci. Ich teda určiť neviem. Tá podobnosť má možno i genetický základ. Jednoducho, cítim sa tu ako vo svojej krajine.
(red.)
