„Mnohí podnikatelia dnes vyrábajú, podnikajú a na konci roka si spočítajú, aký majú zisk. A keď vidia, že je zisku veľa, niečo z toho vezmú, dajú na charitu, na školstvo či na nejaké užitočné projekty. Baťa toto nerobil. Dokázal zorganizovať podnikanie takým spôsobom, že dal vysoké mzdy robotníkom, už dal nízke ceny zákazníkom a na konci roku mal primeraný zisk,“ vysvetľuje historik Zdeněk Pokluda z Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne, ktorý je odborníkom na túto veľkú postavu histórie podnikania. „Bol to taký sociálny projekt, aby spoločnosť žila v harmónii a nevznikali veľké rozdiely medzi bohatstvom a chudobou,“ dodáva.
Baťa dokázal uvedeným spôsobom aj počas veľkej hospodárskej krízy po roku 1929 otupiť politický program ľavicových strán, najmä komunistov. „Na požiadavku triedneho boja odpovedal vysokými mzdami pre robotníkov, ktorými dosiahol vo svojej firme sociálny zmier. Týmto si nechtiac proti sebe poštval komunistov. To je možno aj dôvod, prečo musel Zlín zmeniť názov na Gottwaldov a prečo musela byť po februári 1948 firma Baťa vygumovaná aj so svojím menom,“ nazdáva sa Z. Pokluda.
Baťa očakával, že sa k jeho spôsobu podnikania pripoja aj ďalší československí továrnici, pretože model vysokých miezd a nízkych cien mu fungoval. To sa však nestalo. „Nikto sa nepripojil a v tomto smere ostal osamotený. Princíp sociálneho zmieru sa však ujal v zahraničí po druhej svetovej vojne, najmä vo forme ľudového kapitalizmu v Nemecku,“ upozornil historik.
Ako Baťa takmer zbankrotoval
Myšlienky a zásady Tomáša Baťu ovplyvňujú podnikanie dodnes. Z továrne v provinčnom moravskom meste vybudoval globálnu firmu. No predtým zažil aj neúspechy.
„Tomáš Baťa zažil v živote niekoľko pádov a krachov. V roku 1894 založil so súrodencami firmu a po roku bola ich bilanciou veľká strata. Začali s kapitálom 600 zlatých a po roku mali dlhy, ktorých výška sa vyšplhala na vyše 8 000 zlatých,“ popisuje Z. Pokluda. Baťovi súrodenci firmu opustili; brat odišiel na vojnu a sestra sa vydala. Devätnásťročný Tomáš ju zreorganizoval a za rok sa mu podarilo krach zvrátiť. Stálo ho to nadľudské vypätie, ale získal skúsenosť na celý život – že aj v situácii bankrotu treba zaťať zuby a pracovať. Nikdy sa nedal odradiť, bol súťaživý a problémy bral ako výzvy.
Okolo roku 1900 už zamestnával asi 120 ľudí. Vtedy sa začal prvý veľký vzostup jeho podnikania. Na trh uviedol obľúbený druh obuvi – tzv. baťovky; boli plátenné, lacné a oslovovali široké vrstvy spotrebiteľov. Vyrábal dobrý produkt na moderných strojoch a dokázal si získať svojich zamestnancov.
Baťa každým dňom, týždňom či mesiacom zbieral skúsenosti. Tie sa týkali predaja, nasadzovania strojov, získavania surovín, ale aj organizácie práce,“ vysvetľuje Z. Pokluda. „Napríklad v roku 1906 bol v jeho fabrike veľký štrajk, pri ktorom prišiel o väčšinu zamestnancov. Štrajk mal politický charakter a Baťovi priniesol skúsenosť, že politika nepatrí na pracovisko.“
Zníženie cien pre slávu vlasti
Naplno sa presadil po roku 1922. Potom často dokázal niečím prekvapiť zákazníkov a verejnosť. Napríklad v uvedenom roku 1922 znížil ceny svojich výrobkov o polovicu a zaviedol aj ceny zakončené deviatkou.
„Zníženie cien v roku 1922 bola politická manifestácia na podporu ministra financií Aloisa Rašína, ktorý chcel posilniť postavenie republiky v Európe pevnou menou. Rašín presadzoval politiku deflácie, ktorá však bola veľkým problémom pre československých exportérov. Baťa sa rozhodol, že ministra podporí. Spolu so svojím finančným expertom Dominikom Čiperom všetko spočítali a vyšlo im, že je potrebné rozhýbať trh, vypredať sklady a získané financie investovať do novej výroby. Preto znížil ceny,“ objasňuje historik.
Baťa navyše presvedčil svojich zamestnancov, že dole musia ísť aj ich platy – a to o 40 %. Pretože si chceli udržať dobrú prácu, prijali to – s tým, že Baťa mali určitú kompenzáciu inde. Vo firemnej predajni si mohli nakupovať potraviny a tovary dennej spotreby za znížené ceny. Baťa totiž prevádzkoval 10 až 15 rôznych výrob vrátane poľnohospodárskych.
Vertikálne sebestačné impérium
Vo vrcholnom období svojho podnikania začiatkom 30. rokov riadil Tomáš Baťa 35 prevádzok a jednotiek v oblasti výroby, služieb, financií a dopravy. Tento rozvoj sa začal v roku 1903 strojárskou dielňou. T. Baťa totiž nebol len zručný obuvník, ale aj invenčný strojár, takže stroje si vyrábal sám. Počas prvej svetovej vojny sa k tomu pridružilo kožiarstvo a garbiarstvo, elektráreň, tehelňa, ako aj poľnohospodárske a lesnícke jednotky. V roku 1917 otvoril prvú vlastnú predajňu obuvi. V roku 1919 založil sporiteľňu pre zamestnancov; ich úspory sa úročili sadzbou 10 %.
„Baťa čoskoro zistil, že veľa činností dokáže robiť efektívnejšie sám ako jeho špecializovaní dodávatelia. V roku 1924 dokázal stavať lepšie a ekonomickejšie ako profesionálne stavebné firmy. Takýmto spôsobom pribúdali nové a nové odvetvia, až vznikol podnik, ktorý dokázal sám zabezpečiť celý výrobný reťazec obuvi,“ pripomína Z. Pokluda. „Napríklad nakupoval kože v Indii a v Argentíne. Doviezol ich do Zlína, kde sa spracovali v jeho vlastnom kožiarskom závode. Ušili z nich topánky na vlastných strojoch a zabalili ich do škatúľ, ktoré sa vyrábali v Baťových papierňach. Vlastná doprava ich distribuovala do predajní, kde na ne upozorňovali plagáty z Baťovho reklamného oddelenia. V predajniach sa ponúkal aj Baťom vyrobený doplnkový tovar, ako krémy na topánky, šnúrky, pančuchy, ponožky atď.“
Baťa v komunálnej politike a školstve
V poslednom desaťročí pred svojou tragickou smrťou zastával Tomáš Baťa aj funkciu starostu Zlína. „Jeho vstup do komunálnej a regionálnej politiky diktovali miestne pomery. Narážal na prekážky, ktoré mu kládla zlínska radnica vedená komunistami,“ vysvetľuje historik Pokluda. „Najmä však ako najväčší daňový poplatník v meste nemohol ovplyvniť použitie vybraných miestnych daní. Preto zostavil vlastnú kandidátku a v roku 1923 ho zvolili za starostu.“ Neskôr ho zvolili ešte dvakrát. Pritom nebol členom žiadnej politickej strany; nemal záujem ani o členstvo v parlamente a celoštátnu politiku.
Z pozície starostu sa snažil rozvinúť svoje mesto do novej podoby. Znížil miestne dane, aby prilákal ďalších podnikateľov, čo sa podarilo; za desať rokov sa ich počet zvýšil niekoľkonásobne. Časť verejných investícií, napríklad výstavbu ciest a škôl, platila priamo jeho firma.
„Tým sa Baťa dostal aj do oblasti verejného školstva, ktoré ovplyvnil nielen vlastnými technickými učilišťami, ale aj výstavbou nových škôl v meste,“ hovorí Z. Pokluda. „Chcel, aby sa mládež cielene pripravovala už počas štúdia na svoje budúce povolanie. Vyučovanie sa teda zameralo najmä na praktické využitie školských poznatkov v živote.“
Baťovské domy a mestá
Tomáš Baťa zasiahol aj do oblasti architektúry. „Bol to výsledok organického vývoja firmy. Potrebovala si udržať skúsených a kvalifikovaných pracovníkov a tak im začal ponúkať aj bývanie. Staval rodinné domy a neskôr aj školy, obchodné domy či hotely,“ približuje expert z Baťovej univerzity.
T. Baťa spolupracoval s architektom a urbanistom Františkom Gahurom, ktorý v roku 1924 navrhol budovy z červených tehál s bielymi betónovými stĺpmi obklopené zeleňou. Projekt s názvom Továreň v zeleni obohatil Zlín o desiatky budov. Neskôr sa v tomto štýle stavali aj obchodné domy, internáty a ďalšie budovy. Expanziou firmy sa baťovská architektúra rozšírila aj na Slovensko, ďalej do Európy aj do Severnej Ameriky. Na svete je dnes asi tucet typicky baťovských miest.
Odkaz Tomáša Baťu
Plodný život legendárneho podnikateľa nečakane ukončila letecká nehoda 12. júla 1932. Baťovo súkromné lietadlo Junkers F 13 sa zrútilo počas letu do Švajčiarska, kde mal osobne otvoriť ďalšiu pobočku svojej firmy. V tom čase mal už takéto zahraničné pobočky vo viac ako 60 štátoch. Ich zakladanie bolo motivované najmä ochranárskou politikou vlád počas veľkej hospodárskej krízy a s tým spojeným zvyšovaním dovozných ciel. Štáty a mestá však videli veľmi radi na svojom území Baťove aktivity, ktoré prinášali nové pracovné miesta.
Po smrti zakladateľa viedol firmu Tomášov nevlastný brat Jan Antonín Baťa. Tomáš Baťa mladší, syn zakladateľa, mal vtedy necelých 18 rokov a v nasledujúcich rokoch postupoval v kariérnom rebríčku v rámci firmy až do vypuknutia 2. svetovej vojny. Počas nej sa odsťahoval do Kanady, stal sa tamojším občanom a slúžil v kanadskej armáde. Jan Baťa, ktorý tiež emigroval, nepodporil dosť jasne exilovú československú vládu a aj preto po vojne majetok firmy v Československu bez náhrady znárodnili. Po roku 1990 sa nikto z rodiny nedočkal reštitúcie. V západnej časti Európy a sveta však značka „Bata“ ďalej prosperovala a rástla.
V čom je po vyše 80 rokoch Baťov odkaz? „Baťa pracoval zrozumiteľne a čitateľne a veľa ľudí okolo neho z toho cítilo, že je to vlastne všetko jednoduché, že je to podľa zdravého rozumu. A tak k tomu môžeme pristupovať aj dnes,“ nabáda baťológ Z. Pokluda.
TA
