M. Vašáryová: natáčanie Markety som si neužívala, radšej som sa učila matematiku

Autor Ondřej Moravec júl 2017 -
Vo filme Marketa Lazarová s Vladimírom Menšíkom (mních Bernard) Vo filme Marketa Lazarová s Vladimírom Menšíkom (mních Bernard) SFÚ

Predstaviteľka hlavnej roly jedného z najslávnejších českých filmov neskôr opustila herectvo, aby uplatnila svoje ďalšie talenty. Dnes dokáže ako insider porovnávať divadlo a politiku.

Pred päťdesiatimi rokmi sa do kín dostal film Marketa Lazarová. Nepremietali ho však dlho; po roku 1968 išiel do trezoru, kde zostal dvadsať rokov. Pred šiestimi rokmi mala premiéru jeho reštaurovaná verzia, za ktorú bojovala aj predstaviteľka titulnej úlohy Magda Vášáryová. Premietli ju aj na tohtoročnej Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti, kde si M. Vášáryová prevzala Výročnú cenu Asociácie českých filmových klubov.

Vraj sa na Marketu Lazarovú pozeráte nerada – prečo?

Ja sa nepozerám na žiadne svoje filmy. Marketu Lazarovú som videla len dvakrát. Raz na festivale v Argentíne a druhýkrát pred tou rekonštrukciou. Z toho filmu som vtedy bola dosť nesvoja, pretože to boli dva roky môjho života, všetci chodili na rande a do tanečnej a ja som zostala uväznená na Šumave, kde bolo mínus 25 stupňov.

A vraj ste tam ešte museli počítať príklady do školy...

Ako to, že musela? Ja som matematička, milujem matematiku, to bola vtedy moja záchrana! Okolo mňa boli samí lúpežníci a boh vie, čo všetko. Ja som sa tých ľudí na natáčaní vlastne celkom bála, sedela som bokom a riešila si svoje príklady. Mala som dokonca na natáčaní so sebou pani učiteľku, ktorá dozerala, aby som sa učila. Tá ale bola z toho filmového prostredia ešte viac vydesená ako ja, takže mi ani veľmi nepomohla.

Popri Markete Lazarovej sú na LFŠ aj ďalšie dva vaše filmy – ... a pozdravujem lastovičky a Vtáčkovia, siroty a blázni. Čo tieto filmy spája?

Sú to vlastne ďalšie snímky, ktoré rovnako ako Marketa Lazarová skončili v trezore. Vtáčkovia, siroty a blázni je film veľmi nadčasový a navyše ma potom v roku 1970 kvôli nemu vyhodili z univerzity. Takže to bola pre mňa v mnohom dosť zlomová snímka.

Herectvu sa už niekoľko rokov nevenujete. Čo bolo tým hlavným impulzom, aby ste s ním skončili?

Mohol za to Václav Havel, ktorý vedel, že ovládam niekoľko jazykov a že herectvo nebola nikdy moja celoživotná náplň. Požiadal ma, aby som sa stala veľvyslankyňou vo Viedni, a to bol impulz na to, aby som s herectvom definitívne skončila. Teda, ešte som musela dohrávať v divadle, takže na moje posledné predstavenie prišlo celé ministerstvo zahraničných vecí Rakúska. Ja som tam s Mariánom Labudom pobehovala v pyžame a potom v ňom aj na konci preberala kyticu.

Aj keď už nehráte, o herectvo sa stále zaujímate – vraj by ste o ňom chceli napísať knihu. Čo by ste odkázali dnešným hercom?

Ja si robím trochu žarty z hercov, ktorí hovoria, že všetko na pľaci tak prežívajú, tak sa vteľujú do roly, že potom nemôžu tri hodiny normálne existovať. To som ja nikdy nemala. Ja som bola ten typ herečky, ktorá necíti emócie, ale snaží sa, aby ich cítili ľudia. Je to prosto o určitom fluide, schopnosti manipulácie. Paradoxne ma však táto manipulácia vždy dosť desila, pretože viem, že manipulovať viem. Aj preto som bola rada, že som herectvo opustila.

Politik je ale predsa tiež herec. V jednom rozhovore ste povedali, že pri filme musí ísť herec proti divákovi. V politike, keď sa usiluje o voliča, musí ísť naopak s ním. Ako ste to mysleli?

Asi sa to nedá povedať takto všeobecne. Existujú totiž herci, ktorí sa divákom podkladajú, všelijako sa štylizujú a robia všetko, aby vyhoveli vkusu divákov. Tí sú väčšinou celkom obľúbení. Napriek tomu ale v divadle a vo filme divák nevie, čo má od herca očakávať. Politici sú v tomto zmysle v horšej pozícii – od nich, naopak, diváci nejaké očakávania majú, trebárs aby vybavili, že u ich suseda nebude stále štekať ten pes, čo ich budí. Ľudia tak od politikov často chcú veci, ktoré tí nevedia zariadiť, ale, samozrejme, im ich sľúbia. V tom spočíva ich manipulácia.

A tá vám neprekáža?

Samozrejme, že som ľudí často potrebovala dostať na svoju stranu, no aj tak, väčšinou som presadzovala niečo, čo ľudia príliš nechceli a neuvedomovali si, že to je v ich prospech. Musela som ľuďom hovoriť aj nepríjemné veci a potom vznikala hystéria. Ľudí preto musíte naladiť, aby všetko prijali aspoň sčasti. Je to prosto trochu iná manipulácia ako v prípade herectva.

Hovoríte, že už žiadnu rolu nevezmete – čo by vám museli ponúknuť, aby vás k tomu niekto pohol?

Tí, ktorí by prichádzali do úvahy, sú už mŕtvi. Pred tromi rokmi som bola napríklad účastníčkou jedného politického panelu v Krakove a mojím partnerom v diskusii bol Andrzej Wajda. Keď som skončila svoj prejav, povstal a tlieskal. Všetci na neho začudovane pozerali a on vyhlásil: „S touto ženskou chcem natočit film.“ Ja som sa smiala ako blázon a hovorila mu, nech si nechá prejsť chuť, ale on povedal, že sa určite niečo nájde. Možnože keby žil do 110 rokov a ja tiež, tak by sme spolu nejaký film natočili.

Ondřej Moravec

(prevzaté z festivalového časopisu Filmové listy)